„Všade okolo mňa bola tma“ „Sotva si pamätám prvé týždne po tom, čo sa mi pred štyrmi rokmi narodilo druhé dieťa Poppy. Viem, že som nejedol správne a nemohol som vstať z postele. Nebol som nijak zvlášť smutný, len som nič necítil. Spomínam si, ako som sedel na svojej posteli a držal svoje deti a povedal som svojmu manželovi Henrymu: ‚Milujem ich každým vláknom svojej bytosti, ale cítim sa len dutý a prázdny.“
Moje tehotenstvo s mojím prvým dieťaťom, Jackom, bolo ťažké – mala som pocit, akoby som sa rozpadala, keď som bojovala s extrémnou rannou nevoľnosťou. Moja hruď mala neustále pocit, akoby som mala na sebe tesný korzet a nemohla som dýchať. Nekontrolovateľne som sa triasol a cítil som sa tak ohromený, chorý a závraty, že všetko vyzeralo rozmazane. Myšlienky mi zmizli z mysle ako šatky z kúzelníckeho klobúka. Nekonečne som sa trápil vecami, ako napríklad tým, čo budem robiť na druhý deň, až kým sa moje myšlienky nestočili do priepasti.
Teraz už viem, že som trpel depresiou a úzkosťou, ktorá na dlhé roky ovládla môj život. Cítila som sa neustále vyčerpaná, ale nemohla som poriadne zaspať, nemohla som vypnúť mozog a relaxovať. Všade okolo mňa bola tma.
Vyrovnať sa s mojou prácou v kancelárii bolo ťažké a často som počas obeda volala Henrymu s plačom. Aby som bol úprimný, nenávidel som sa. Premýšľal som, či by mojej rodine bolo lepšie, keby som odišiel, hoci som nikdy nemal samovraždu. Pristihla som sa, že som na Henryho praskla – všetko sa zdalo byť jeho vinou. Jeho láskavosť v reakcii bola úžasná.
Po troch rokoch som sa zrútil. Spúšťačom bola jednoducho moja svokra, ktorá išla do kuchyne uvariť si čaj. Nemám potuchy, prečo ma to rozrušilo, ale v náhlom záchvate paniky som to nezvládol a musel som ujsť. Skočil som do auta a išiel po ceste. Henry ma nasledoval pešo a povedal mi, že musím získať pomoc.
Potom som začal týždenne navštevovať svojho praktického lekára. Pravidelne bola v kontakte aj sestra z oblasti duševného zdravia. Ich podpora bola úžasná. Môj lekár mi nasadil antidepresíva SSRI – tie mi vyrovnali pocity a každodenné záchvaty paniky sa každých pár mesiacov zmenili na jeden. Praktizoval som kognitívno-behaviorálnu terapiu (CBT) – takže ak by som sa v obchode cítil ohromený, namiesto toho, aby som si povedal, že plytvám miestom, prejdem uličkou a poviem si „dobre to robím“.
Stále bojujem, ale zďaleka to nie je také extrémne. Viem, že antidepresíva nefungujú na každého, ale na mňa áno. Tiež sa snažím byť aktívny – keď som vonku, cítim sa lepšie. Spúšťačom mojich problémov s duševným zdravím bola choroba, tehotenstvo, ale pre iných to mohla byť akákoľvek stresujúca udalosť.
Minulé leto som spustil charitatívnu organizáciu My Discombobulated Brain, aby som pomohol bojovať proti stigme duševnej choroby. Kedysi som sa obával, že by mi niekto mohol odobrať deti, keby som priznal svoju chorobu, ale keď som začal rozprávať o svojej skúsenosti, veľa rodiny a priateľov mi povedalo, že tiež mali depresiu a úzkosť.
Chcem zmeniť tabu – otvorenou rečou o duševnom zdraví môžem pomôcť ľuďom uvedomiť si, že to ovplyvňuje aj „normálnych“ ľudí. Hovorím to svojmu synovi Jackovi, keď cítim úzkosť – a on mi hovorí, keď je smutný alebo nahnevaný a vie, že je v poriadku, keď chlapci plačú. Na Facebooku ľudia nie vždy zdieľajú to, čo je potrebné zdieľať. Nikto nenapíše „Dnes som mal záchvat paniky“, ale je dôležité vedieť, že nie ste sami.
Odborný pohľad
Psychologička profesorka Anke Ehlersová, spoluriaditeľka Oxfordského centra pre úzkostné poruchy a traumu, hovorí:
„Údaje naznačujú, že asi 20 percent žien vo veku 30-50 rokov trpí úzkosťou a/alebo depresiou. Príznaky depresie zahŕňajú nízku náladu, stratu záujmu a problémy so sústredením a spánkom. V závažných prípadoch môžu existovať myšlienky na samovraždu. Pri klinickej úzkosti sú obavy nereálne – ľudia sa môžu stať neschopnými pracovať alebo socializovať sa. Stresujúce životné udalosti zohrávajú úlohu pri spúšťaní úzkostných porúch aj depresií. Psychologické príčiny zahŕňajú určité vzorce myslenia, ako sú obavy a správanie, ako je nadmerné vyhýbanie sa obávaným situáciám. Svoju úlohu môžu zohrávať aj biologické faktory – nerovnováha neurotransmiterov alebo regulácia stresových hormónov. Pri úzkostných poruchách je liečba CBT a niekedy antidepresívami SSRI. Pre mierne prípady depresie môže byť užitočná podpora, rozvoj dobrých spánkových návykov, cvičenie a riadená CBT svojpomoc prostredníctvom kníh alebo počítačových programov. Pre stredne ťažké až ťažké prípady sa odporúča kombinácia liekov (zvyčajne SSRI) a psychologickej terapie.“
Foto a Zdroj: Healthy Magazine / Autor: Olivia Gordon
